Keď Helmut Newton, Annie Leibovitz, Martin Paar a ďalší svetoví fotografi prišli do Bratislavy, nemali to byť „horeni“, hovorí Václav Macek, riaditeľ festivalu Mesiac fotografie.
Fotografický festival spolu s ďalšími založil krátko po revolúcii. Najprv nepočítal s tým, že v tom bude pokračovať ďalších tridsaťpäť rokov, no teraz nepredpokladá, že by s tým skončil, hoci situáciu v kultúre pod vedením ministerky Martiny Šimkovičovej považuje za des. „Vládnu nám barbari, ale to neznamená, že teraz musíme všetko spáliť,“ hovorí Macek.
Vo fotografii má len jednu „nohu“, druhou zakotvil vo svete filmovej vedy a kritiky, do minulého roka ako profesor na VŠMU.
V rozhovore hovoríme o tom, ako sa z predurčeného inžiniera, ktorý mal rád vinety, stal filmovým kritikom; za akých okolností fotografiu získal; kedy bude na Slovensku prekvitať kultúra a prečo by si bohatí ľudia mali brať príklad z Česka.
Fotograf a filmár Martin Kollár hovorieval, že jedným okom natáča filmy a druhým fotí. Máte rovnaký názor na film a fotografiu?
Nie, pre mňa sú to dva svety, ktoré držím striktne oddelené. Film si vyžaduje inú metodiku, iný prístup a zážitok z filmu a fotiek je jednoducho iný. Film a fotografia majú svoje kontexty, historické súvislosti aj súčasné súvislosti, takže to nevnímam ako niečo, čo môžem robiť súčasne. Časť dňa sa venujem filmu a časť foteniu.
Pôvodný pôvod je však v technickom odbore – začínali ste na strednej elektrotechnickej priemyslovke a následne ste vyštudovali aj Elektrotechnickú fakultu STU. prečo?
Bolo to dané miestom, kde som vyrastal. Boli sme prisťahovalci v Nižnej. Bola tam firma Tesla Nižná, monopolný výrobca televízorov, kde pracovalo päťtisíc ľudí vrátane oboch mojich rodičov. Bol som dobrý žiak, nikdy som nemal problémy so základnou školou a bolo akosi prirodzené, že som išiel na elektrotechnickú priemyslovku, pretože sa odo mňa očakávalo, že budem inžinier.
Vtedy vás umenie nebavilo?
Bola to zábava. Mama bola spočiatku „klincom“ do netechnického sveta. Pôvodne bola rehoľná sestra, žila v Rakúsku v reholi, no keď jej v roku 1942 zomrela mama, musela z rehole odísť, aby sa mal kto postarať o jej štyroch súrodencov. Na Slovensko sa vrátila s dobrou nemčinou, a tak v Tesle pracovala nielen ako sekretárka, ale aj ako prekladateľka. A milovala literatúru. Bola členkou Klubu priateľov poézie, takže všetko, čo vydávali, sme mali doma – od Baudelaira až po Holandsko.
Druhým dôležitým oknom do tohto sveta bola moja učiteľka slovenčiny a ruštiny pani Kollárová, ktorá mi otvorila oči v literatúre. Už pri nástupe na Elektrotechnickú fakultu v Bratislave som vedel, že je to proti mojej vôli a že to nikdy neurobím. Snažil som sa dostať najprv na estetiku a filozofiu a potom na slovenčinu. Nefungovalo ani jedno. Po slovensky ma vyhodili z prijímačiek, lebo Rúfus bol zhrozený, že nepoznám Elán (smiech).
Cindy Sherman: The Gardener, 1987. Zo zbierky Loly Garrido, ktorú vystavuje Mesiac fotografie v bratislavskom Dome umenia na výstave Oči, ktoré boli storočím. Inge Morath: Séria masiek, 1961. Zo zbierky Loly Garrido na výstave Oči storočia. Výstava predstavuje 91 diel od 60 významných osobností svetovej fotografie. Lee Miller: Žena s rukou na hlave, Paríž, 1931. Z kolekcie Lola Garrido. Joel Meyerowitz: New York City, 1963. Z výstavy Cities, ktorá je na Umelke v Bratislave v rámci festivalu Mesiac fotografie 2025.
Ako ste v tom čase, v čase nastupujúcej normalizácie, sledovali, čo je dobré na fotografii či filme?
Dalo by sa povedať, že som sa najprv učil o fotografii a až potom o filme. Na prelome 60. a 70. rokov sa mi veľmi páčil časopis Výtvarníctvo, fotografia, film. A keď už sme pri filmoch, najprv som mal bežné tínedžerské chúťky – chodili sme do kina v Trstenej, v telke bolo niečo dobré a v letnom kine sme pozerali vinety.
Najdôležitejšie však pre mňa bolo, keď môj kamarát zo strednej školy Vilo Sýkora – neskorší najvýznamnejší rozhlasový režisér 80. rokov spolu s Viktorom Lukáčom – začal v roku 1971 chodiť na scenáristiku VŠMU. Vybavil mi, aby som k nemu išiel študovať projekcie na Slovenský filmový ústav. Sledoval som tam celú históriu svetovej kinematografie a dalo sa tam vidieť aj veci, ktoré neboli ani vo filmových kluboch.
A napokon ste vyštudovali filmovú vedu – v Prahe na Karlovej univerzite. ako si sa tam dostal?
Keď som skončil štúdium elektrotechniky, odmietol som sa zamestnať. Šlo mi len o to, aby som vždy zelenal a neupozorňoval na seba, pretože som nemal zamestnaneckú pečiatku, takže som bol oficiálne „domáci“. Potom som bol rok na vojne kúsok za Prahou. A práve vtedy, na jar 1978, vyhlásili externé štúdium divadelnej a filmovej vedy. K žiadosti bolo potrebné odporúčanie od zamestnávateľa, ale keďže som ho nemala, išla som za majorom, či by mi nedal pečiatku. Nemusel to urobiť, ale urobil a na základe tej pečiatky som mohol ísť na prijímačky.
Vedeli ste už vtedy, že chcete byť filmovým kritikom a historikom?
Áno, bola to moja túžba. Keď som so študentmi a kamarátom Vilom chodil na projekcie na filmovom ústave, fascinovalo ma, že sme sa rozprávali o filmoch. Nemá to nič spoločné s aktívnou tvorbou filmu alebo fotografie. Sú to pre mňa dva svety. Mojím nástrojom je slovo, nie obraz. Vždy som to tak vnímal a tak hovorím študentom filmovej vedy.
Splnilo štúdium vaše očakávania?
V istom zmysle to prekonalo. Sme prvé dva roky
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.
Máte predplatné? Prihláste sa
Zdroj správ
