Autor je novinár a spisovateľ
„Marie je lepší človek ako ja,“ vzdáva hold svojej manželke učiteľ Lysák v debute Ludvíka Vaculíka Rušný dům. A keďže ide o autobiografickú knihu, dá sa povedať, že autor vyjadril uznanie skutočnej Márii ústami svojho alter ega. Márii Madle, ktorej storočnicu sme si v týchto dňoch pripomenuli.
Mal som to šťastie aspoň raz stretnúť pani Madlu, Ludvík v tom čase už nežil a ich spoločným životom ma previedla jeho manželka pútavým príbehom. Hrdo sa hlásila k Masarykovmu odkazu a celý život bola antikomunistkou, pričom mladý Vaculík podľahol vábeniu nového režimu. A tak fiktívna (a zrejme aj skutočná) Marie často oslovovala svojho manžela takto: „Vy komunisti ste ľudia zvláštneho typu. Na to, čo bežný človek potrebuje jednoduchý rozum, potrebujete uznesenie alebo aspoň vyjadrenie sekretárky.“
Po debute Rušný dům prišiel slávny Sekyra, odvíjajúci sa na základe vzťahu syna Ludvíka a jeho otca, ktorý sa síce zaslúžil o rozvoj svojho regiónu, no počas kolektivizácie ublížil mnohým sedliakom. A keďže Břetislav Rychlík režíruje v brnianskom divadle dramatizáciu tohto románu, moje spomienky na príbeh pani Madly sa ocitli v pôsobivých kulisách divadelného zápasu Madly s Ludvíkovým otcom. „Mami, vieš, že je taký ako ty?“ ozve sa z javiska, no následná radosť otca hneď zamrzí: „Tak to nie som rád, chcel by som, aby bol lepší ako ty, keď bude taký starý.“
Sekyrovým románom sa Vaculík zaradil nielen medzi vrcholnú českú prózu 60. rokov, ale výrazne pokročil aj v rozchode s režimom, čo vyvrcholilo jeho vystúpením na spisovateľskom zjazde v roku 1967, považovanom za začiatok obrodného procesu. Svoj legendárny prejav, po ktorom z kongresu demonštratívne odišiel vrcholný stranícky ideológ Jiří Hendrych, napísal na poslednú chvíľu, pod bránou ho už čakal taxík. „Keď som sa ho spýtal, čo tam tak dlho písal, odpovedal: Ale čo na mňa dvadsať rokov kričíš! Už to musím riešiť!“
Nasledovalo vylúčenie zo strany, na jar 1968 ho prijali späť, až rok po okupácii ho definitívne vylúčili. Svoj podiel na tom mal aj ostro formulovaný manifest Dvetisíc slov vyzývajúci k občianskej angažovanosti a upozorňujúci na hrozbu sovietskej intervencie. Madle to ale, ako inak, ťažké: „Chýbalo mi napríklad zúčtovanie s 50. rokmi a tými strašnými popravami.“
Prišla normalizácia, a hoci sa Vaculík ocitol na indexe, napísal ďalšie vynikajúce knihy na čele s Českým snárom a výnimočnými fejtónmi a rovnako intenzívne sa venoval svojej samizdatovej edícii Petlice, v ktorej vyšlo cez štyristo titulov. Zároveň do jeho života vstúpilo niekoľko žien. „Nebolo to ľahké, ale vedel som, že sa nikdy nerozvedie.“
Spoznať pani Madlu, počúvať jej priam literárne rozprávanie bolo vzácne. Sama svoje literárne ambície presvedčivo uplatnila v knihách listov do Paríža uznávanému výtvarníkovi a básnikovi Jiřímu Kolářovi.
Keď sme sa lúčili, pozrela sa do záhrady, ktorú s Ludvíkom tak milovali a povedala: „Dosť som s ním trpela, ale bol to šťastný život.“
