*
Náhoda? Včera som pozeral film o bluesmanovi Robertovi Johnsonovi a dnes som sa dočítal, že v novembri pred 89 rokmi nahral niektoré piesne, ktoré po sebe zanechal. Patril do „klubu 27“, jeho diskografia je tenká. Napriek tomu je pilierom hudby, ako veľký vplyv ho spomínali Keith Richards, Bob Dylan, Robert Plant či Eric Clapton.
Legenda hovorí, že na rázcestí stretol čerta, s ktorým vymenil dušu za blues. Mal špecifickú techniku hry a spevu, túlal sa po mestách, bol prvou rockovou hviezdou. Keď ho chceli v Carnegie Hall, bol už mŕtvy, z pódia mu pustili nahrávku. Nahrávky vyšli na LP King of the Delta Blues Singers. Počúvajte a čítajte text Greila Marcusa.
*
Zostaňme ešte chvíľu v južanskej nálade a estetike. V portfóliu fotografa Clarencea J. Laughlina (1905-1985) by sa určite našli snímky, ktoré by rezonovali s Johnsonovou hudbou. Laughlin bol fotograf samouk, no postupne sa prepracoval až do magazínu Vogue. Fotil architektúru na objednávku, no byť platom mu nestačilo.
Pustil sa do vlastnej tvorby, až sa stal „otcom amerického surrealizmu“. Zaujímal sa o bájny svet delty Mississippi, hľadal opustené budovy a ruiny, v ktorých bolo cítiť duchov niekdajších obyvateľov. Názov jeho prvej fotoknihy hovorí za všetko: Ghosts Along the Mississippi: The Magic of the Old Houses of Louisiana (1948). Pozrite sa.
*
Dlho som si myslel, že harfa môže slúžiť len ako rekvizita v rozprávkach alebo ako súčasť romantických orchestrov vážnej hudby. Kým som nezistil
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.
Máte predplatné? Prihláste sa
Zdroj správ
