ak to znie trochu zmätočne, skúsme to pochopiť. Takže ešte raz: Rusko neplánuje konflikt, ktorý je pripravený každú chvíľu začať, ale v skutočnosti ho nechce, len čaká, že ho bude chcieť Európa, a začne, keď sa začne. (Napokon ju neschmatne ako nejakého opitého hulváta, či snáď neznásilní.) Putin zrejme dedukuje, že európske mocnosti môžu mať, alebo budú mať takúto túžbu, a teda môžu „začať“, z toho, že európski predstavitelia navrhujú také podmienky pre mierové rokovania, ktoré Kremeľ považuje za „absolútne neprijateľné“, aby mohli obviniť Rusko z toho, že nechce vojnu ukončiť a že nechce koniec vojny.
Estetická príťažlivosť nikdy nebola silnou stránkou Putinovej rétoriky. Pozoruhodné kvality jeho „varovného“ prejavu treba hľadať inde. A to v tom, ako falšuje inak známe fakty, a tiež v akej vzájomnej logickej súvislosti sa jeho jednotlivé tézy nachádzajú.
Po prvé, na empirickej úrovni. Rusko nielen plánuje, ale už roky vedie vojnu proti európskym štátom na hybridnom, spravodajskom a propagandistickom bojisku, na ktorom sa mu dlhodobo darí viac ako na ukrajinskom fronte, kde sa skutočne strieľa. Hybridná vojna je len jednou z projektovaných fáz plánovanej vojny, tvoriacej akési odstupňované kontinuum od nízkej po najvyššiu intenzitu konfliktu, od ovplyvňovania vnútornej politiky až po možnú úroveň otvoreného útoku. Rusko predsa rozvíja svoje vojnové plány (spomíname si aj na všetky tie vojenské cvičenia?), ale na skutočnú otvorenú vojnu v tejto chvíli príliš pripravené nebude. Jej kapacity a pracovné sily sú na ukrajinskom bojisku viazané, pohltené a v tejto chvíli už z veľkej časti premrhané.
BEZ VÁS SA NEMÁME POHYBOVAŤ
Pridajte sa ku komunite predplatiteľov, ktorí budú hýbať Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
Zdroj správ
