pred rokom 1989 sme tu mali totalitný režim, ktorý strieľal ľudí na hranici a zatváral a týral tých, ktorí mali iný názor. Jedným z nich bol istý Václav Havel, ktorý založil Chartu 77, písal skvelé eseje a vždy sa zastal prenasledovaných. A práve tento väzeň svedomia kedysi napísal list vtedajšiemu šéfovi komunistov Husákovi. Začalo to takto:
Vážený pán prezident,
Obraciam sa na vás, ako na hlavu tejto krajiny, s niekoľkými myšlienkami, ktoré ma v poslednom čase veľmi naliehavo zamestnávali. Nerobím to s ľahkým srdcom a nemám istotu, že to bude k niečomu dobrému. Píšem vám však preto, lebo som presvedčený, že človek by mal hovoriť vtedy, keď cíti, že musí, a že mlčanie by bolo sebazradou. Nemám v úmysle vás urážať alebo viesť politickú polemiku. Chcel by som sa s vami jednoducho podeliť o to, čo považujem za hlbokú hrozbu pre duchovný a morálny život našej spoločnosti.
Prečo sa politický väzeň, prenasledovaná osoba, ktorej cela poškodila zdravie, takto obracia na svojho väzniteľa? Prečo nepovie: Ty komunistický bastard, ničiteľ životov, hni v pekle!
BEZ VÁS SA NEMÁME POHYBOVAŤ
Pridajte sa ku komunite predplatiteľov, ktorí budú hýbať Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
Zdroj správ
