FILM
Večnosť ★★
(M) 115 minút
Predstaviť si posmrtný život v kine je ako predstaviť si Santovu dielňu: môžete slobodne vymýšľať detaily, ale pokiaľ ide o široké zábery, existujú určité jasné očakávania.
Eternity od Davida Freyna sa scenáru príliš nevzďaľuje. Duchovia zosnulých sa prebúdzajú v modernej zmesi vlakovej stanice a kongresového centra z polovice storočia, obklopenej hotelovým komplexom, ktorý evokuje lacnú verziu Judgment City v brilantnom filme Alberta Brooksa Defending Your Life.
Elizabeth Olsen s Milesom Tellerom vo filme Eternity. Kredit: AP
Na rozdiel od Brooksovho filmu však nikto nie je súdený. Bez ohľadu na svoje životné činy má každý šancu prejsť do akejkoľvek verzie raja, ktorú preferuje – či už tradičného kresťanského neba s perleťovými bránami, alebo jeho židovských, budhistických či dokonca satanistických ekvivalentov. Alebo môžete ísť len tak do hôr či na pláž, či do verzie Paríža špeciálne navrhnutej pre Američanov, kde každý hovorí anglicky s prízvukom.
Každá samostatná „večnosť“ pripomína luxusné letovisko, háčik je v tom, že sa nemôžete presunúť do inej destinácie, keď novinka vyprchá. Uviazli ste tam na zvyšok času spolu s každým, kto sa rozhodol rovnako ako vy.
Existuje viac ako jeden spôsob, ako pochopiť tento scenár, ale to, čo majú Freyne a spoluscenárista Pat Cunnane na mysli, je metafora trvalého romantického záväzku, zdramatizovaná prostredníctvom doslovného romantického trojuholníka. Rovnako ako vo finále televíznej reality show si čerstvo zosnulá Joan (Elizabeth Olsen) musí vybrať medzi dvoma možnými spriaznenými dušami: milovaným prvým manželom Lukom (Callum Turner), ktorý zomrel mladý v kórejskej vojne, a Lukovým nástupcom Larrym (Miles Teller), ktorý po jej boku držal desiatky rokov odvtedy.
Toto všetko má byť samo o sebe príťažlivou staromódnou fantáziou: hrejivá, zrnitá 35-milimetrová kinematografia Ruairiho O’Briena je silnou stránkou, rovnako ako produkčný dizajn Zazu Myers. Scenár má však málo vtipu Defending Your Life alebo hollywoodskej klasiky zlatej éry, ktorú Brooks riffoval (výmena, v ktorej musí Luke objasniť, že nie je pedofil, je podradná).
Silnou stránkou tohto herca nie je ani svieža romantická komédia. Teller, v skutočnosti hlavný hrdina, musí zmierniť svoje obvyklé neurotické ostrie, aby mohol hrať roztomilého mrzutého: film robí niečo, ale nie dosť, s myšlienkou, že všetky tri postavy dospeli v 50. rokoch minulého storočia a Joan a Larry sú starí hlupáci, ktorí sa vrátili do mladosti.
Podobne aj Olsenina zmes štipľavosti a príťažlivosti silne naznačuje určitú formu represie: je viac než možné, že Joanin život na zemi ako knihovníčky na predmestí nesplnil všetky jej sny a možno ani opätovné stretnutie so svojím dávnym miláčikom nie je to, čo by chcela. Ale opäť, scenár odmieta skúmať možnosti za určitým bodom.
Turner je prívetivý tretí banán (Lukeov roubík spočíva v tom, že stále trvá na tom, že nie je dokonalý, ale nikto mu neverí). Na podporu Da’Vine Joy Randolph a John Early majú väčší úspech pri aktualizácii hollywoodskeho archetypu hanebného nebeského posla: Early je v tejto veci prirodzená, mieša táborový stereotyp „floorwalker“ zo 40. rokov so zvratom raného Johna Lithgowa.
Napriek tomu existuje veľa prestávok, ktoré ponechávajú priestor na zamyslenie, či by sa celý predpoklad nemal brať ako nominálna hodnota. Je možné, že prinútiť ľudí vybrať si jednu verziu „šťastne až do smrti“ a držať sa jej je rafinovaná forma mučenia, ktorú vymyslel nezvyčajne kreatívny démon?
Ak to Freyne a Cunnane mali na mysli, nechali si to pre seba. Ale ani neponúkajú obzvlášť silný protiargument k téze, že heterosexuálna monogamia je peklo.
V kinách od štvrtka.
