lebo jeden som mal, alebo este mam, len to uz nema ziadnu vypovednu hodnotu, kedze vacsina vtipov v nom je divoko nekorektna, co samozrejme k vtipom patri. Ale zároveň je to nekorektnosť, ktorá mi už nepripadá vtipná ani vtipná. A nie preto, že by vtipy už neboli aktuálne – ako ten o vyprážanom syre, ktorý v Rumunsku nepoznajú, a tak sa za ním môže skrývať kúsok chleba, prenasledovaný hladnými deťmi – ale preto, že mi tie vtipy začali pripadať veľmi smutné.
Smutné v podstate, v jadre, v podstate, ako áno, máme sa smiať, máme sa rozveseliť, ale deje sa to v dôsledku poznania, že to samo o sebe nie je vtipné, je to len smutné a ten druhý význam nás má rozveseliť. Sekundárna, odvodená, nadstavba nad základňou. Irónia či sarkazmus ako výraz poznania ľudskej bezmocnosti vo vzťahu k vlastným limitom. Túto situáciu modeluje vtip o mužovi, ktorý každý deň navštevuje výbeh žiraf v ZOO, v niektorých verziách je muž opitý, v iných triezvy, ale v princípe je to jedno, pointa je vždy rovnaká, človek sa ide pozrieť na žirafu, aby dospel k záveru, že také zviera aj tak neexistuje.
BEZ VÁS SA NEMÁME POHYBOVAŤ
Pridajte sa ku komunite predplatiteľov, ktorí budú hýbať Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
Zdroj správ
