TEHERÁN – Krehké prímerie Libanonu s Izraelom, ktoré koncom novembra 2024 sprostredkovali Spojené štáty a Francúzsko, malo zastaviť nepriateľstvo a otvoriť dvere k vyjednanému urovnaniu. O viac ako rok neskôr sa prímerie ukázalo ako do značnej miery iluzórne. Izrael pokračuje v takmer každodenných útokoch na libanonské územie, pričom tvrdí, že sa zameriava na zlúčeniny Hizballáhu a raketové odpaľovacie miesta, ale neponúka žiadne overiteľné dôkazy na podloženie svojich tvrdení.
Nerovnováha je výrazná. Zatiaľ čo Libanon sa snažil dodržať svoje záväzky v rámci prímeria, Izrael sa nestiahol z južného Libanonu, ako je stanovené v dohode. Namiesto toho eskalovala operácie, najmä nedávnym atentátom na vysokého veliteľa Hizballáhu Haythama Aliho Tabatabaia na južných predmestiach Bejrútu.
Márne rokovania
3. decembra viedli libanonskí a izraelskí predstavitelia prvé priame rozhovory po desaťročiach v centrále UNIFIL v Naqoure. Stretnutie, na ktorom sa zúčastnili vysokí predstavitelia oboch strán a ktoré sprostredkovali Spojené štáty americké, bolo vítané ako diplomatický prielom. Rozhovorom sa však nepodarilo zastaviť izraelské útoky.
Prezident Joseph Aoun zdôraznil odhodlanie Libanonu rokovať o zastavení izraelských útokov, zatiaľ čo premiér Nawaf Salam trval na tom, že prímerie musí platiť rovnako pre obe strany. Salam kritizoval neprimerané zameranie sa na záväzky Hizballáhu a poznamenal, že izraelské porušovanie zostalo do značnej miery nespochybniteľné.
Humanitárna daň podčiarkuje zbytočnosť týchto snáh. Podľa údajov OSN a libanonského ministerstva zdravotníctva bolo od začiatku prímeria zabitých viac ako 330 Libanončanov. Celkovo prišlo v Libanone pri izraelských útokoch za posledné dva roky o život približne 4000 ľudí.
Diplomatický prešľap
V tejto súvislosti vyvolali nedávne komentáre ministra zahraničných vecí Youssefa Raggiho ostrú kritiku. Raggi v piatok v rozhovore pre al-Džazíru varoval pred možnou rozsiahlou izraelskou operáciou proti Libanonu a zdôraznil, že vláda sa angažuje v diplomatickom úsilí zabrániť eskalácii. Napriek tomu, namiesto toho, aby sa sústredil na svoje poznámky o pokračujúcom porušovaní prímeria zo strany Izraela, Raggi sa rozhodol opísať úlohu Iránu v regióne ako „veľmi negatívnu“, pričom obvinil Teherán z destabilizácie Libanonu a širšieho Blízkeho východu. Išiel ešte ďalej a označil Hizballáh za „ilegálnu organizáciu“.
Takéto poznámky, hoci možno majú za cieľ ubezpečiť medzinárodných partnerov, riskujú, že v kritickom momente zle nasmerujú libanonskú diplomatickú energiu. Presunutím viny na Hizballáh a Irán Raggi odvádza pozornosť od jasného a zdokumentovaného porušovania prímeria zo strany Izraela.
Raggiho postoj je obzvlášť znepokojujúci a zaslúži si podrobnejšie preskúmanie vzhľadom na jeho kontrast s pozíciou libanonského vedenia.
Nemiestne obvinenie: Libanon naďalej znáša neúnavné izraelské bombardovanie, pričom bremeno útokov znáša civilné obyvateľstvo. Zameraním kritiky na Irán a Hizballáh a zároveň prehliadaním pokračujúceho porušovania Izraela je skutočný rozsah a povaha agresie na mieste zahmlená. Prezident Aoun dôsledne zdôrazňoval, že zvolený kurz Libanonu zostáva vytrvalými rokovaniami zameranými na zastavenie izraelských útokov a ochranu suverenity a bezpečnosti národa.
Oslabenie rokovaní: Prímerie bolo navrhnuté tak, aby bolo recipročné. Premiér Salam správne poukázal na to, že politická diskusia sa nespravodlivo zamerala na záväzky Hizballáhu a ignorovala porušovanie zo strany Izraela. Raggiho poznámky posilňujú túto nerovnováhu a podkopávajú vplyv Libanonu na rokovania.
Podkopávanie jednoty: Hoci sa o arzenálu Hizballáhu politicky diskutuje, súvisí s obranným postojom Libanonu proti izraelským útokom. Jeho priame odmietnutie riskuje odcudzenie veľkých segmentov libanonskej spoločnosti a oslabenie národnej súdržnosti.
Diplomatická nerovnováha: Dôveryhodnosť Libanonu závisí od konzistentnosti. Kritizovať Irán a zároveň mlčať o porušovaní Izraela vytvára dojem zaujatosti a môže povzbudiť ďalšiu agresiu.
Izraelská expanzívna agenda
Pokračujúcu agresiu Izraela nemožno chápať izolovane. Je v súlade s dlhodobým ideologickým projektom „Veľký Izrael“, víziou zakorenenou v biblických odkazoch a prijatou ultranacionalistickými hnutiami. Tento koncept sa použil na ospravedlnenie územnej expanzie za medzinárodne uznané hranice Izraela, ktorá zahŕňa nielen Palestínu, ale aj časti Libanonu, Sýrie, Jordánska a Egypta.
Nedávne vyhlásenia premiéra Benjamina Netanjahua, ktorý sa otvorene stotožnil s víziou Veľkého Izraela v roku 2025, posilnili obavy, že izraelské vojenské operácie sú súčasťou širšieho expanzívneho plánu. Arabské štáty odsúdili tieto poznámky ako priame ohrozenie regionálnej suverenity a stability.
V tomto svetle, odmietnutie Izraela dodržiavať prímerie a jeho pokračujúce útoky na Libanon nie sú len taktickými porušeniami, ale súčasťou rozsiahlejšej stratégie na oslabenie Libanonu vojensky a politicky, čím sa pripravuje pôda pre územné ambície v súlade s projektom Veľkého Izraela.
Vedenie Libanonu musí zabezpečiť, aby jeho diplomatický hlas odrážal žitú realitu jeho ľudu: národa, ktorý trpí pod neustálym izraelským bombardovaním napriek jeho snahám o mier. V tomto kritickom bode musí zostať priorita jasná – brať Izrael na zodpovednosť za porušenie prímeria a odolávať jeho expanzívnym plánom pod zástavou „Veľkého Izraela“. Akákoľvek diplomatická stratégia, ktorá nedokáže sústrediť túto realitu, je nielen nespravodlivá, ale aj strategicky nebezpečná pre Libanon a širší región.
