Tomáš Petráček, Kresťanstvo uprostred kultúrnych vojen. Pápežstvo, hodnoty, identita, Vyšehrad 2025
Petráčkovou úlohou nie je poskytnúť ospravedlnenie jednej zo strán takzvaných kultúrnych vojen. Veci to tak nefungujú, niekto fandí Slavii a druhý Sparte. Pointu tam budete hľadať márne.
Tí zmierlivejší tvrdia, že aj príslušnosť k jednej zo strán kultúrneho frontu je výsledkom zdedených sympatií, osobných dispozícií alebo len náhody. Menej skromný boj za tradičné hodnoty považujú za veľké morálne víťazstvo. Čakajú pozemské i nebeské odmeny.
Petráček so svojou orientáciou v cirkevných a občianskych dejinách takúto hru odmieta. Nekompromisne odkrýva logiku udalostí, ktoré uvrhli katolícku cirkev do kultúrnej vojny so svetom. Svojím teologickým a biblickým pozadím vie rozlíšiť, čo je v súlade s „rodným listom“ kresťanského spoločenstva a čo je jeho deformácia či dokonca zvrátenosť.
Pozná zákutia tejto nikdy nekončiacej dilemy – ako nezradiť korene a zároveň sa odvážiť zmeniť. Alebo ako sa zmeniť, ale nie „svetsky“ a povrchne, hrešiť v spojenectvách s mocnými a bohatými. Je tu aj modernosť, čo je strata.
V skutočnosti každý interpretuje históriu. Vedome aj nevedome, výslovne alebo obsahom svojich správ. Na správnosť výkladov, ich poctivosť a odbornosť však nemožno rezignovať. V prípade cirkví je dôležitým kritériom súlad so zámermi prvého Učiteľa.
Autor si pýta odstup od súčasnosti. Ak ho nemáme, vidíme veci pesimisticky. V skutočnosti sú dnešné európske spoločnosti kresťanskejšie ako tie v stredoveku. Definovať ich duchovné rámce v preambulách je však proti Ježišovi. Ideologizovaná kresťanská viera je jej redukciou. Jediným skutočným ovocím je negatívne vymedzenie sa voči druhým.
Lipnutie na katechizmoch a doktrínach vulgarizuje vieru. Reči o tom, že cirkev nesmie nič meniť, sú falošné. Počas histórie sa dogmy vyvíjali a menili. Cirkev sa mohla obávať inovácií v učení aj v minulosti, keď s veľkým odhodlaním hlásala nové dogmy.
História regresie a nostalgie
Súčasnosť musela niekde začať. Pápež Pius IX. pred necelými dvesto rokmi sa stal alegorickou postavou cirkvi ohrozovanej zo všetkých strán. Po traumách z prvých etáp Francúzskej revolúcie katolicizmus podľahol nostalgii a ultramontanizmu, ktorý vyhlásil moderný svet a jeho hodnoty za nepriateľské.
Cirkev sa začala správať neekumenicky, pohŕdala vysokoškolským vzdelaním, pretože práve tam, v slobodných centrách poznania, sa zrodila reformácia. V pápežovi katolíci vymodelovali pevný stred. Rímsky vládca si uzurpoval moc v jej komplexnosti, dogmách, etických normách a praktickom fungovaní inštitúcie. A hoci bol Tridentský koncil vo svojej dobe nástrojom adaptácie a inovácie, v polovici 19. storočia slúžil ako symbol regresu, zneužívaný na cirkevno-politické ciele.
Syllabus s 80 chybami modernej doby z roku 1864 (za omyl bola vyhlásená aj veta, že rímsky veľkňaz sa môže a má zmieriť s pokrokom, liberalizmom a modernou kultúrou) bol verejným vyhlásením o nezlučiteľnosti katolicizmu a moderny. Následne Prvý vatikánsky koncil potvrdil toto stanovisko dogmou o pápežskej neomylnosti. „Cirkev prenechala novovek liberálom a teológiu protestantom a uzavrela sa do idealizovaného stredoveku.“
Prípravy a priebeh koncilu boli škandalózne. Rímski kuriálni biskupi ignorovali zvyšok sveta. Rozlúčka so svetom sa udiala neférovým spôsobom, preto ani dnes nemožno túto mocenskú frašku považovať za základ myslenia. Reakcie na vyhlásenie pápežskej neomylnosti oslabila práve začínajúca francúzsko-pruská vojna, svet išiel svojou cestou…
Petráček veľmi jasne upozorňuje na to, že úzke prepojenie cirkví, náboženstiev a hodnôt v spoločnosti nie je samozrejmosťou. „Rozhodne neplatí, že cirkev je zo svojej podstaty a tradične strážcom hodnôt od nepamäti.“
Často sa stala bojovníčkou za spoločenský a náboženský poriadok, strojcom ich zásadnej revízie a prehlbovania. Kresťania prišli na svet ako radikálna sociálna transformačná sila. Napokon aj kňazský celibát bol pokusom o autonómiu jednotlivcov od tradičných rodinných záväzkov. Heslá tradicionalistických konferencií (rodina, tradícia, súkromné vlastníctvo, naše národné a kresťanské hodnoty) nepatria k jadru a podstate kresťanského posolstva.
Témy tela ako motívu kultúrnych vojen si zaslúžia samostatný historický exkurz. Na začiatku to vyzeralo sľubne s pozitívnym hodnotením ľudskej sexuality. Potom však prišli fázy pohŕdania telesnosťou. Čistota sa opäť stala kultovým pojmom, hoci Kristus práve tento názor odmietol. Už v medzivojnovom období boli teológovia píšuci o hodnote sexuálneho života manželov cenzurovaní, zakazovaní a trestaní.
Táto trauma je pre cirkevnú vrchnosť a veriacich hlboká a paralyzuje ich postoje aj dnes. Dve-tri vznešené vety v pápežskej encyklike nemôžu zmeniť mentalitu.
Ako emancipovať staroveké reformné tradície
Petráčkova kniha je mimoriadne zaujímavá, pretože zasahuje do tej najhorúcejšej súčasnosti. Hoci reflektuje domáce české prostredie, slovenský čitateľ si nájde cestu bez ohľadu na zdanlivo veľké rozdiely v náboženskom obraze českej a slovenskej spoločnosti. Takáto česko-slovenská vzájomnosť je a bude dôležitejšia ako nová etapa blízkosti, ktorú v Bratislave ohlásil Tomi Okamur.
Príbeh o dialogickej eufórii a následnej regresívnej regresii sa „v malom“ zopakoval aj počas ostatných troch porevolučných desaťročí. Dokonca sa to dá krásne vystopovať aj v osobných príbehoch konkrétnych hercov – stačí spomenúť nedávno zosnulého kardinála Duku. Postaral sa o to, aby Tomáš Petráček pred nástupom do kňazského seminára dokončil štúdium stredovekých dejín, napísal výbornú dizertačnú prácu a poslal ho na ďalšie štúdium do Fribourgu.
Duke odkrýval svet menšinovej francúzskej teologickej moderny a podporoval slobodné teologické bádanie mnohostranným spôsobom. Zrazu sa niečo stalo. V roku 2011 vyšiel z veľkého parížskeho kníhkupectva s Francovým životopisom v ruke. „Pretože zachránil Španielsko pred komunizmom.“
Pokračovanie je známe – od paktu s Klausom a Zemanom, pofederálnych osláv s nacionalistami a xenofóbmi cez lebku svätého Václava privezenú do Starej Boleslavi na prezidentskej limuzíne až po veľkolepé rekviem za Charlieho Kirka. Je to panika z hrozby identity, pokušenie alebo návnada minulosti?
Tomáš Petráček nemohol zostať bokom v neutrálnom pohodlí. Angažuje sa (dobrovoľne a donútený okolnosťami) a počuť ho. Vie, že kto vážne „robí“ históriu a teológiu, nemôže preferovať neutrálne a sterilné miesta.
Autor vyzýva k emancipácii dávnych reformných tradícií, k tvorivosti, odvahe, slobode a rozmanitosti. Pravda má prednosť pred domnelou ochranou tradícií.
Kto chce deklarovať svoje myslenie a písanie obhajoby, bude mať smolu. Jeho cirkevná a teologická práca je dôsledná a nespochybniteľná. Nech sa jeho odporcovia bránia.
