počas vojny v Perzskom zálive v roku 1991 zasiahli izraelské mestá rakety vypálené z Iraku režimom Saddáma Husajna. V nemocniciach v Tel Avive a Haife sa židovskí a arabskí lekári, zdravotné sestry a pacienti tlačili k sebe v zapečatených miestnostiach za húkania sirén. Pod rovnakou hrozbou rokoval aj Kneset, kde naďalej pôsobili arabskí a židovskí poslanci. Tieto zábery zachytávali zložité spolužitie, ktoré sprevádzalo Izrael od jeho vzniku – realitu v ostrom kontraste s démonizujúcim obvinením, opakovane živeným v OSN, že Izrael je „rasistický režim“.
V decembri toho istého roku Valné zhromaždenie OSN zrušilo rezolúciu 3379 prijatú 10. novembra 1975, ktorá deklarovala, že „sionizmus je formou rasizmu a rasovej diskriminácie“. Zrušenie však odstránilo iba vetu, nie protiizraelský príbeh. Príbeh, ktorý pomáhala napísať OSN – sionizmus je morálny zločin – pokračoval a pokračuje. Táto identifikácia dnes znie hlasnejšie ako kedykoľvek predtým: od orgánov OSN cez národné parlamenty, médiá a sociálne siete až po univerzitné kampusy, najmä po masakri 7. októbra 2023 a následnej vojne medzi Izraelom a palestínskymi teroristickými skupinami.
„Sionizmus = rasizmus“ nevznikol v seminárnej miestnosti, ale v konkrétnej geopolitickej konštelácii. Po arabsko-izraelskej vojne v roku 1967 potreboval Sovietsky zväz vysvetliť, prečo jeho spojenci v Egypte, Sýrii a Jordánsku – vyzbrojení sovietskymi tankami aj doktrínou – boli do šiestich dní porazení Izraelom. Moskva prišla s exportným produktom: antisionizmus prezlečený za antirasizmus, šírený prostredníctvom štátnych médií, „mierových“ kongresov a takzvanej sionológie – pseudodisciplíny šitej na mieru citlivosti nedávno dekolonizovaných štátov. Odkaz bol brutálne jednoduchý: Izrael nie je malá demokracia, ktorá sa bráni, ale koloniálna základňa Západu a údajný nástroj amerického imperializmu.
Zvyšok dovŕšila politika sedemdesiatych rokov. „Tretí svet“ svojou ideológiou glorifikoval revolučné – často teroristické – hnutia, ako je Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP); Keffiyeh a kalašnikov sa stali trendovými symbolmi „odporu“. Krajne ľavicové teroristické skupiny v celej Európe – Frakcia Červenej armády v Západnom Nemecku alebo Červené brigády v Taliansku – vykresľovali únosy lietadiel, atentáty a obsadzovanie ambasád ako „boj za spravodlivosť“ a „antiimperializmus“. V roku 1974 Jásir Arafat vystúpil na Valnom zhromaždení OSN v puzdre na pištoľ. Krátko nato získala OOP štatút stáleho pozorovateľa, hoci jej charta zakotvovala „ozbrojený boj“ za zničenie Izraela. Na čele OSN v tom čase stál generálny tajomník Kurt Waldheim, o ktorom sa neskôr ukázalo, že tajil službu vo Wehrmachte na nacistami okupovanom Balkáne.
BEZ VÁS SA NEMÁME POHYBOVAŤ
Pridajte sa ku komunite predplatiteľov, ktorí budú hýbať Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
Zdroj správ
