1. Parafrázujúc Alberta Fernándeza: bez makroekonomickej stability to nie je možné; Samotná makroekonomická stabilita nestačí. Dejiny kapitalizmu, rozvinutého kapitalizmu, sú dejinami priemyselnej politiky. Ak by sa o takejto myšlienke dalo diskutovať skôr, v ére Číny spochybňujúcej hegemóniu Spojených štátov, potreba priemyselnej politiky, priemyselných politík by sa zdala byť axiómou. To, že to nevidíme, nás stavia pred problém.
2. Martín Wolf, slávny novinár Financial Times, vysvetlil jeden z hlavných politických dôsledkov súčasnej situácie. V správe pre peruánske noviny El Comercio uviedol, že „vnímanie, že autoritárske modely, najmä vo východnej Ázii, ponúkajú vynikajúce ekonomické výsledky. Čína premietala myšlienku, že autokracia by mohla „fungovať lepšie“. Keď k tomu došlo v rovnakom čase, keď Západ začal prejavovať známky demokratickej únavy – vrátane Spojených štátov -, globálna dôvera v liberálny model sa výrazne znížila.“
3. Počas týždňa sa Javier Milei verejne opýtal sám seba „tak?“ čelia alternatíve, že ľudia prídu o prácu. Odpoveď pripomína: „Čo chceš, aby som urobil? pred voľbami, keď sa ho podobne zmýšľajúci novinár ako Eduardo Feimann spýtal na peniaze, ktoré po 20. dni v mesiaci nestačili. Ak existujú dve slová, ktoré sú podobné a mali by sa považovať za protiklady, sú to „predsedníctvo“ a „predsedníctvo“. Prezident sa nemôže považovať za ignorovanie problémov, ktoré súvisia so všeobecným blahom. Uvažovať o tom, že najlepšou priemyselnou politikou je nemať žiadnu politiku pre tento sektor, je problém uprostred neskorého kapitalizmu.
Autoritárom sa to nepáči
Prax profesionálnej a kritickej žurnalistiky je základným pilierom demokracie. Preto to trápi tých, ktorí veria, že sú vlastníkmi pravdy.
4. Uväznený ruský sociálnodemokratický disident Boris Kagarlitsky hovorí, že „občan bývalého východného Nemecka raz povedal: „Teraz vieme, že všetko, čo nám komunistická propaganda hovorila o socializme, bola lož, ale všetko, čo nám hovorila o kapitalizme, bola pravda.“ Zodpovednosť za politiku v podstate padá na vládu, áno. A vláda je vytvorená v troch kapitalistických mocenských demokraciách. Poslanci, miesto, ktoré sa zmenilo na vatru rôznych márností (medzi ktorými vyčnieva do popredia dvojica bratov, ktorí riadia exekutívu), ale zahŕňa provládnych a opozičných poslancov a postavy ako Florencia Arietto, odhaľuje nový bod paralýzy.
5. Javier Milei má oveľa priaznivejší scenár v politike ako v ekonomike. Má paralyzovanú opozíciu, uväznenú v konfliktoch, ktoré sú pre verejnú mienku irelevantné, z ktorých sa v blízkej budúcnosti len ťažko podarí uniknúť. Na národnom kongrese sa zastavili na určite zbytočných bojoch; V zákonodarnom zbore v Buenos Aires musel Axel Kicillof ísť do krajného bodu, aby získal dohodu o dlhovom financovaní. Cristina prítomnosť v politike, okrem sporov o jej procese, pôsobí ako ideálny svet pre vládnucu stranu.
6. Opozícia, ktorá nechápe, že bez makrostability to nejde, očakáva vládnuca strana. Súčet konsignizmu plus vnútorné boje, viac paralýzy, viac melanchólie, plus irelevantná politická korektnosť je tiež druhou stranou manažmentu, ktorý akoby nemal hranice. Nenaráža na žiadne limity.
7. Bez ohľadu na obrovské rozdiely je zaujímavé preskúmať ďalšie historické procesy. A ak je syndróm z roku 1933 znakom, analýza politickej literatúry o fenoméne autoritárstva v tridsiatych rokoch je naďalej možným návodom na pochopenie tohto javu. Historik Ian Kershaw v knihe The Nacistická diktatúra rozoberá náročnosť uvažovania o odboji počas Hitlerovho režimu. Je komunistický alebo sociálnodemokratický militant to isté, pýta sa ako konzervatívec alebo veriaci človek, ktorý vyjadruje nesúhlas s režimom? Kershaw po preštudovaní veľkej časti literatúry na túto tému dospel k záveru, že v tom období existovali tri úrovne konfrontácie s vládou. Poukazuje na to, že prvou (a najextrémnejšou) úrovňou je odpor. Najprv je však možné naraziť na nuansy: odpor nie je to isté ako opozícia. Existuje (bola) úroveň politiky, ktorá bola proti extrémizmu tejto vlády. A ešte predtým tu bola iná rovina: disidentstvo, tvárou v tvár konkrétnym a špecifickým opatreniam.
8. Okrem vtedajšieho teroru sa stretávame s kľúčom. Chýba opozícia, ktorá by spájala disidentov a premieňala ju na opozíciu: peronizmus by nemohol zahŕňať vysokoškolákov, ľudí so zdravotným postihnutím, dôchodcov, tých, ktorých uráža Milei. Bola tu tiež (existuje) vysoká miera ignorovania reality: zahrnutia iných.
9. Ďalšou novinárkou Financial Times je Rana Foroohar. V rozhovore pre európske médiá Le Grand Continent, ktorý je veľmi kritický voči Donaldovi Trumpovi, poukazuje aj na situáciu progresivizmu. Hovorí, že „Clintonovci obhajovali obrat doprava ekonomicky a doľava sociálne. Dnes sa však kandidáti, ktorí vyhrajú voľby v Spojených štátoch, ekonomicky umiestňujú doľava a sú o niečo konzervatívnejší v sociálnej oblasti. Menej hovoria o politike identity a podporujú políciu, stretávajú sa s ľuďmi v trochu konzervatívnejšom sociálnom prostredí, ale hovoria aj o finančnej dostupnosti a nerovnostiach.“
10. Vráťme sa k Wolfovi: „To, čo vidíme – v Turecku, Indii a vo veľkej časti Latinskej Ameriky – je opakujúci sa vzorec. Populistickí vodcovia majú tendenciu vládnuť tak, že rozdávajú láskavosť: ozbrojeným silám, určitým podnikateľom nakloneným režimu alebo priamo príbuzným vládcu. Je to takmer monarchická logika, v ktorej sa moc vykonáva a trestá odmenou reklamou.“ Problémom je ochrnutie niektorých a necitlivosť iných. Progresivizmus musí vedieť, s ktorými lídrami to už nie je možné alebo postačujúce. A z disidentov postavte opozíciu.
